Lesná železnica Ľubochňa - Močidlo | Čo bolo pred železnicou

Predchodcovia železnice

Drevo sa v Ľubochnianskej doline ťažilo už od stredoveku. Najprv len v malých množstvách na stavbu domov, na kúrenie v zime a pod. Každý si vyrúbal koľko potreboval, a každý si svoje drevo aj svojpomocne dopravil domov. V lete sa to robilo na vozoch ťakaných volmi alebo koňmi, v zime sa zvážalo saňami. V tej dobe a za daných podmienok bol tento spôsob výhodný. Prepravovalo sa totiž len malá množstvo a na malé vzdialenosti.

Časom sa však začal rozvíjať priemysel. V spodnej časti Ľubochnianskej doliny, na mieste dodnes nazývanom Huty, vznikla okolo roku 1625 sklárska huta. Na jej prevádzku bolo potrebné množstvo dreva z rozsiahlych bukových porastov Ľubochnianskej doliny.

Budova sklárne na mape z roku 1860. Táto budova existuje dodnes.

Okrem sklárskej huty sa tu údajne ťažila aj železná ruda (v dolinke Rudno), v neskorších časoch, asi od roku 1806 do roku 1867, pracoval na mieste súčasnej hydroelektrárne hámor spracúvajúci surové železo, dovážané na pltiach z Liptovského Hrádku. Tento priemysel ešte dopĺňalo pálenie dreveného uhlia prakticky v celej Ľubochnianskej doline, približne do roku 1850.

Drevársky priemysel však bol najrozvinutejší. Už v roku 1625 sa v osade Ľubochňa spomínajú tri píly. Dve z nich boli postavené na mieste terajšieho "Veľkého parku". Kým neboli postavené tieto píly, na ich mieste mali obyvatelia Gombáša role. Keď sa im tieto pozemky odobrali, výmenou za ne dostali hoľu Perušín, ktorá je dnes najvyššie položenou lúkou v celej Ľubochnianskej doline, ktorá sa stále kosí. Tretia píla sa nachádzala na mieste sútoku Ľubochnianky a Váhu. Prvá píla bola na vodný pohon a mala jeden gáter a jeden cirkulár. Druhá bola parná s dvomi gátrami a jedným cirkulárom. Bola vykurovaná pilinami a drevom. Tretia píla bola tiež pravdepodobne vodná.

Mapa Ľubochne z roku 1860. Na výreze č. 1. je pravdepodobne hámor na spracovanie železa, č. 2. vodná píla postavená na poliach Vyše mlyna, 3. pravdepodobne tratia píla, rovnako ako prvá, tiež vodná.

Množstvo spomenutých fabrík spôsobilo veľký nárast dopytu po dreve. Tažba sa stále viac posúvala do odľahlejších lokalít, a doprava na vozoch či saniach prestávala postačovať. Nebolo možné rýchlo a spoľahlivo dopraviť na miesta spracovania dostatočné množstvo dreva. Preto bol na dopravu dreva postavený v tej dobe už pomerne rozšírený a osvedčený systém: systém vodných nádrží služiacich na splavovanie dreva.

Okolo roku 1812 boli na hornom toku ľubochnianky postavené dve tzv. klauzy, v Ľubochni ich však nazývali Tajchy. Približne 16km od Ľubochne sa nachádzal Nižný Tajch, o 4km vyššie bol Vyšný Tajch. Nižný bol tvorený sypanou hrádzou s drevenou výstužou na vnútornej strane. Vyšný Tajch mal hrádzu so stavidlo, z vnútornej strany bol betónový portál osem metrov dlhého tunela, ktorým po otvorení stavidla vytekala voda.

Nižný Tajch na mape z druhej polovice 19. storočia.

Vyšný Tajch.

Večer sa na Tajchoch zavreli stavidlá, aby sa cez noc napustila voda. Ráno sa potom do koryta prichystalo drevo, a keď sa otvorili stavidlá, odplavilo ho. Najprv sa plavili 3-5m dlhé kláty, potom metrovica a nakoniec plte z dlhých kmeňov. Spolu s drevom išiel dolu dolinov aj sprievod chlapov, niekedy až desaťčlenný. Drevo sa plavilo rýchlosťou asi 12km/h. Dolu sa chytalo na silných drevených "hrabliach" postavených z jedného brehu na druhý krížom cez riečku. Takéto tzv. vráta boli v Ľubochni pravdepodobne dve, jedny menšie a druhé väčšie. Pri väčších pracovalo 50 chlapov, ktorí chytali doplavené drevo a ukladali ich na veľké kopy, vysoké 4-5m.

Vráta nakreslené na mape z roku 1860 - č. 1. sú pravdepodobne tie menšie, nie je to však isté, č. 2. sú hlavné vráta Vyše mlyna.

Keď sa drevo doplavilo do Ľubochne, časť išla na spracovanie, a časť sa plavila ďalej po Váhu.

Po čase však aj splavovanie prestávalo postačovať požiadavkam rýchlo sa rozvíjajúceho priemyslu. Niektoré zdroje uvádzajú, že pred postavením elektrickej úzkorozchodnej lesnej železnice fungovala niekoľko rokov železnička s animálnou trakciou. Podľa Technického popisu z roku 1934 však bola železnička postavená až v roku 1904 a zároveň so stavbou trate bola aj elektrifikovaná.

Po sto rokoch chátrania oboch vodných nádrží bol Vyšný tajch zrekonštruovaný. Stará hrádza bola zbúraná, postavila sa nová, nižšia. Obnovená priehrada s vodnou plochou približne 0,5ha slúži na čerpanie vody helikoptérou v prípade lesného požiaru.