Lesná železnica Ľubochňa - Močidlo

         Na Slovensku bolo v 20. storočí postavených vyše štyridsať lesných železníc. Niektoré existovali len pár rokov, počas ťažby dreva v danej lokalite a fungovali len na animálnu trakciu, naproti nim však boli postavené aj rozsiahle dopravné systémy na vysokej technickej úrovni. Podaktoré dosiahli aj obdivuhodnú dĺžku nad sto kilometrov, iné boli skôr technicky a technologicky na vyššej úrovni. Jedny z najznámejších lesných železníc Slovenska boli napríklad Hronecká, Kysucko-oravská, Čiernovážska, Vígľašská... 
          Ľubochnianska lesná železnica by vlastne ani nestála za zmienku medzi najznámejšími, nebyť jednej podstatnej odlišnosti od ostatných. Všetky lesné železnice v strednej Európe boli na parnú trakciu, Ľubochnianska však bola elektrifikovaná.
          Z toho plynulo niekoľko jej prvenstiev, jedinečností alebo kuriozít na Slovensku aj v zahraničí. Ako prvú z týchto kuriozít by som chcel uviesť udalosť predchádzajúcu spusteniu do prevádzky. Ide o spôsob dopravy technického zariadenia elektrárne z miesta výroby na miesto určenia. Dve Francisove turbíny vyrobené v Budapešti firmou Ganz boli do Ľubochne dovezené na konských povozoch! Dnes už nikto nevie, prečo neboli prepravené železnicou, ktorá bola postavená už v roku 1871, ale po ceste. Jedno je však isté: nie je veľa takých elektrární, ktoré sa môžu pýšiť technikou takéhoto pôvodu.
          Ďalšia zaujímavosť súvisí už priamo so železnicou, ale nie s jej elektrifikáciou. Ľubochnianska lesná železnica bola prvá lesná úzkorozchodná železnica na území Slovenska vybudovaná v správe Štátnych lesov. Trate budované koncom 19. storočia síce slúžili na zvoz dreva, ale zo súkromných lesov. Boli to majetky zemepánov a grófov, ktorí na zvoz dreva zo svojich lesov stavali rôzne dlhé aj rôzne vyspelé trate. Koncom devätnásteho storočia však boli trate väčšinou len s animálnou trakciou a dreveným zvrškom.  
          S Ľubochnianskou lesnou železnicou súvisí ešte niekoľko iných rekordov Slovenska, ale aj celej Európy. Bola to celkovo jediná elektrifikovaná lesná železnica v strednej Európe. Existovali aj iné elektrické trate okrem nej, tie však neslúžili na odvoz dreva z lesa, alebo neboli postavené za týmto účelom. Prvá elektrifikovaná železničná trať bola vybudovaná v roku 1881 v nemeckom meste Lichterfeld, časť londýnskeho metra bola elektrifikovaná v roku 1890, v Budapešti 1896, pozemné elektrické mestské železnice boli napr. v Prahe od roku 1891, v Bratislave 1895 atď. Žiadna z nich ale nebola postavená ako lesná železnica za účelom odvozu dreva. Z týchto údajov tiež vidieť, že patrila vôbec medzi prvé elektrické trate Európy aj sveta. V rokoch 1900-1903 bolo vybudovaných ešte niekoľko železníc s elektrickou trakciou, napr. Paríž, Wuppertal, Zossen a iné. V rámci Slovenska bola Ľubochnianska lesná železnica druhá elektrifikovaná trať po bratislavskej električke. Mala však podstatne väčšiu dĺžku. Kým v Bratislave trať do roku 1904 nepresiahla dĺžku 10km, v Ľubochnianskej doline v roku 1904 to bolo 19,5km a to len po hlavnej trati. Celková dĺžka elektrifikovaných tratí v Ľubochnianskej doline bola skoro 23km.
         Okrem samotnej trate si pozornosť zaslúžia aj ľubochnianske lokomotívy. Taktiež pochádzali z dielní budapeštianskej firmy Ganz. No boli to lokomotívy vyrobené len pre jednu železnicu, Ľubochniansku, a dokopy boli vyrobené dva alebo tri kusy (pozri aj sekciu Elektrické lokomotívy na LŽLM), ktoré premávali len v Ľubochnianskej doline a po zrušení železnice boli zošrotované. Najstarší elektrický rušeň Slovenska teda môžeme vidieť už len na fotografiách.  
          Originálne lokomotívy však neboli jediné originály na železnici. V dielňach v depe vznikli jedinečné lavicové otvorené vozne, skonštruované z oplenových podvozkov. Dva podvozky sa spojili plošinou, ktorá bola ku povozkom pripevnená na otočných čapoch, a na plošinu boli prirobené lavice rovnobežné s pozdĺžnou osou vozňa. Dokopy boli vyrobené minimálne tri takéto vozne, po zrušení železnice boli všetky zničené.
          Z oplenových vozňov boli vyrobené aj dva exempláre náhrady za drezinu. Mali však inú konštrukciu. Každá taká gravitačná „drezina“ bola tvorená len jedným podvozkom, na ktorom boli dve priečne lavice so spoločným operadlom v strede podvozku. Používali sa aj ako výletné otvorené vozne a na inšpekčné či kontrolórske účely.
         Posledná zaujímavosť Ľubochnianskej lesnej železnice bola, že sa na nej postupne objavili všetky druhy trakcií: konská spočiatku na bočných tratiach, elektrická na hlavnej trati od začiatku prevádzky až do konca, neskôr motorová v bočných dolinkách a takmer počas celej existencie železnice tu premávali aj parné lokomotívy. Zaujímavá bola aj pestrosť parku trakčných vozidiel: elektrické lokomotívy pre lesné železnice, priemyselná lokomotíva pre menej náročné trate, malé motorové lokomotívy používané aj na banských, stavebných a záhradných železniciach, tiež diesel-hydraulické rušne stavané skôr pre pevnejšie trate v menej náročných terénoch a v neposlednom rade aj motorové vozne konštruované skôr pre mestskú železnicu a nie pre náročné podmienky lesnej železnice.

            

          Máloktorá lesná železnica na Slovensku bola taká zaujímavá, historicky aj technicky, máloktorá sa svojimi technológiami mohla radiť vo svojej dobe medzi najvyspelejšie železnice Európy. Napriek tomu, v roku 1966 nikto nebol schopný zabrániť zrušeniu takejto cennej technickej pamiatky. Navyše originálne elektrické lokomotívy boli zničené hneď po zrušení, a zachovali sa len ich fotografie. Dnes by sa aspoň zlomok zachovanej trate s niekoľkými prevádzkyschopnými strojmi mohol vynímať na popredných miestach v zozname kultúrnych aj technických pamiatok Slovenska a možno aj zahraničia. Veľa sa však nezachovalo a jedny z najvzácnejších pozostatkov (elektrický vozeň M24.003 a vlečný vozeň C/u 301) sa ani nenachádzajú na Slovensku, ale v Technickom múzeu v Brne. Netreba však zabudnúť ani na elektráreň, súčasť železnice, ktorá dnes slúži ako funkčná expozícia.